Lackov svet

Kde bolelo, tam bolelo, bol deň ako každý druhý, či tretí... Toľko k slovám klasika detičky. Sadnite si pokojne do kresielok a Lacko Vám rozpovie príbeh. Nebude o princeznách, hrdinských činoch, ani o bohatstve a sláve. Iba o obyčajnom dni, z ktorého sa vykľul neobyčajný. Príbeh o poznaní, o najčistejšej láske a dobrote. Príbeh, ktorý mi aspoň trošku vrátil vieru v človeka. Chlapec, kľudne ho volajme Lacko deti, sa zobudil ako každý deň, plný zatrpknutia a nechuti prežiť ďalší deň. Nechuti prežívať svoje malicherné trápenia. Letmo odignoroval pokusy svojho najlepšieho nemého kamaráta (volajme ho Rony) o rannú hygienu (oblizovanie tváre), poskladal a polepil čo ostalo z jeho rozbitého srdiečka, teda aspoň tak aby pracovalo trošku správne a vydal sa vykonať každodenný ranný rituál. Spojenie cigarety (deti moje, neberte si z Lacka príklad!!!), dobrej kávy a soundtracku z filmu Piano, ako tak pomohlo prekonať rannú rozospatosť. Spomenul si pri tretej cigarete, že si vymyslel akciu pre svojich priateľov na istej sociálnej sieti spojenú s návštevou istého bratislavského útulku pre opustené zvieratká. Skontroloval, koľko ľudí sa mu prihlásilo a zase mu kúsok srdiečka odpadol. Škoda, povedal si, zobral Roníka do lesa na prechádzku, pobalil staré deky, uteráky a s presvedčením, že tam ide úplne sám, sa vybral na cestu. Nechcelo sa mu veľmi, ale išiel. Vlastne ani nevedel prečo. Pohľad na opustené zvieratka ho vždy desil. Po strastiplnej ceste bratislavskou MHD sa vylodil pri Tescu, kúpil zopár granúl a začal hľadať útulok. Až tak zložité to nebolo, kedže štekot psíkov a pach opustenia sa niesol v daždi ďaleko k nemu. S malou dušičkou počkal na dohodnutý čas, kedy sa mal stretnúť a sám sa rozhodol predsa len vstúpiť, aj keď už nebol tak pevne rozhodnutý, že to naozaj chce. Ako uvítanie sa naňho vrhlo šteniatko neidentifikovateľného pôvodu, hodilo sa mu k nohám a plnými silami sa domáhalo pozornosti, ktorú aj dostalo. Obavy sa začali rozplývať zľahka, v dotykoch malého tvoríka. Sám. Kdeže. Lacko neprišiel sám. V hale čakali ďalší mladí ľudia, ktorí čo to priniesli, pripravení pomôcť vlastnými rukami ako bude potreba. Nemal ich síce pridaných medzi priateľmi na všemocnej sociálnej sieti, ale na pár hodín sa stali priateľmi možno so silnejším putom, ako virtuálne zväzky našej doby. Lacko, samozrejme oblečený presne na túto príležitosť (áno, v novej bunde a nohaviciach, s limitovanou edíciou Jordanov na nohách, sa naozaj nevozí seno najpohodlnejšie) vyfasoval fúrik a vidle a hor sa do práce. Naložil si fúrik a vybral sa k dočasnému výbehu (dúfam, že dočasnému) veľkých psíkov. Prechádzal okolo ďalších kotercov. Toľko emócii, koľko si všimol v očiach tých tvorov nevidel v očiach žiadneho človeka. Nikdy. Tie oči, každý jeden pár, rozprával svoj vlastný, krutý príbeh. Kto chcel, mohol ho uvidieť, mohol ho prečítať a ak mal dostatok odvahy aj prežiť. Ale nech mali príbeh života tvoríky hocijaký, jedno Lacko vyčítal v každom pohľade. Nádej a tichá prosba. Tichý sľub, že ak si vyberie práve jeho, bude ho milovať, chrániť najviac na svete. Že ho NIKDY nezradí, že mu bude najlepším priateľom, až pokiaľ nevydýchne naveky. A aj potom naňho bude zhora dohliadať. A Lacko si uvedomil jedno. Aj keď tým psíkom človek neskutočne ublížil, oni mu neprestali veriť. Neprestali veriť, že práve ten ICH človek je niekde medzi nami. Ten, ktorý im dá len to málo čo potrebujú. Lásku, pohladenie a kúsok deky na spanie, samozrejme čo najbližšie pri sebe. Zahanbil sa, že on už v ľudí veriť prestal. Lacko dokončil prácu, pohral sa s veľkými psíkmi a plný pocitov sa vybral za tým svojim najlepším priateľom. Špinavý, smradľavý, opackaný, ale iný. Hádam lepší. Toto nieje o Lackovi. Ani o jednom dobrom skutku. Toto je moja pocta pre ľudí, ktorí obetujú život, aby ho opusteným psíkom spravili aspoň na chvíľu znesiteľným. Pocta pre tých, ktorí si nekupia čistokrvného psíka len preto, lebo sa im hodí k interiéru bytu, alebo k novým čižmám, ale dajú šancu opustenému tvorovi. A schválne. Skúste sa pozrieť do očí svojho psíka. Čo v nich vidíte? Sladké sníčky deti